Keď sa obzriem späť na vianočné sviatky, v pamäti mi utkveli samaritánske balíčky, ktoré sme darovali niektorým susedom a známym zo Senice. Zazvonili sme susedom, spustili vianočný spev, vinšovanie krásnych sviatkov a pár slov o tom, že Ježiš prišiel na tento svet, aby zachránil každého, kto sa mu jednoducho dá. Bolo to deň pred Štedrým dňom. Práve v tento deň mi volala jedna pani, či ešte máme balíčky. Priznám sa, že ma to naštvalo, lebo už som bol nadstavený na relax . No, aj tak som vzal auto, vybehol som do kresťanského centra a požehnal matku s dieťaťom. Hnev zo mňa opadol, keď som videl ich vďačnosť a úprimnú radosť. Mohol by som ešte spomenúť vianočný večierok v Senici či v Holíči, alebo ako som blúdil na druhom konci Senice a hľadal rodinku, ktorej som chcel vylepšiť sviatky. Bolo to vianočné dobrodružstvo.
V našich rodinách a v našom meste potrebujeme viac milosti. Myslím na milosť, keď som precitol, čo Ježiš pre mňa podstúpil na kríži. Milosť v najčistejšej podobe. Je to hodnota, ktorú možno nechápeme, ak máme vysokú mienku o sebe a malú o druhých. Sám sa potrebujem vracať k milosti, aby som bol vďačný Bohu za spasenie, ale aj za tie úplne najmenšie maličkosti.
V Biblii sa spomína jedna namyslená a nevďačná skupina ľudí. Je smutné, že to boli práve niektorí kresťania z mesta Korint. Hrdí na svoju duchovnosť odsudzovali svojich blízkych a sami žili ako pohania. Pokiaľ by mohli, tak by svojou „nebeskou vierou“ poslali do zadnej časti tela aj samotného apoštola Pavla. Ten im preto zámerne písal o láske a vzájomnej úcte. Písal im o pravej zbožnosti. Spomína im, že Boh mu v službe druhým dáva milosť obstáť vo všetkých ťažkostiach, dokonca bol aj v ohrození života. Píše: „To všetko sa deje pre vás, aby rozhojnená milosť rozmnožovala vzdávanie vďaky mnohých na Božiu slávu.“ (2.Korintským 4,15)
Tam, kde je veľa Božej milosti, tam je rozmnožená aj vďačnosť. Potom je človeku jednoduché druhých obdarovať, potešiť, objať alebo aj poprosiť o odpustenie. Vďačnosť znamená povzbudzovať druhých a vytvárať prostredie prijatia a tvorivosti, či už v rodine, v cirkvi, v škole, alebo kdekoľvek sme. A ako Pavol píše ďalej – kvôli postoju vďačnosti neochabuje. „Preto neochabujeme, ale aj keď náš vonkajší človek hynie, náš vnútorný sa obnovuje zo dňa na deň.“ (2.Korintským 4,16)
Poďme náš život naplniť milosťou a vďačnosťou. V takej atmosfére sa žije lepšie, všetko je krajšie a vznikajú aj nové nápady a riešenia. Lebo vďačnosť pochádza z neba, nie z našej matematiky alebo z našej súdnej stolice. Dnes je tvoj vďačný deň.