PRÍBEH LEKTORA

Vyrastal som ako chlapec, ktorý nikdy nemal extra veľa kamarátov. Ako 11-ročný som sa dostal do partie a začal som pravidelne huliť trávu. Už v trinástich som fajčil trávu denne. V štrnástich som vyskúšal piko (pervitín). Veľmi rýchlo som sa namotal, netrvalo dlho a bral som piko každý deň. Zo začiatku to bolo raz za mesiac, potom raz za týždeň atď. V pätnástich som pikoval každý deň. Predával som trávu, kradol som doma peniaze, dokonca som predal maminu retiazku, otcovu obrúčku a kadečo iné. Keď rodičia zistili, že kradnem, stratil som prístup k peniazom.

Keďže som dlžil dosť peňazí dílerovi pre ktorého som predával trávu, bol som vo veľkom probléme. Musel som mu doniesť peniaze, ktoré som nemal. Dal mi pištoľ a ja som olúpil jedného mladého muža. Samozrejme, že ma chytili. Ocitol som sa v cele predbežného zaistenia, kde som bol tri dni. Bolo tesne pred Vianocami a ja som mal pätnásť rokov. Rozhodol som sa, že s drogami končím. No netrvalo dlho a padol som do toho späť. V tej dobe som bol trestne stíhaný na slobode. Bez pika som nevydržal ani jeden deň. Proste som nedokázal bez neho normálne fungovať. Neprešlo ani pol roka a ja som sa opäť dostal do konfliktu so zákonom. Na to som sa ocitol vo väzení, a to na rok a pol. Keď ma prepustili, šiel som bývať k našim. Po nejakom čase som zasa padol. Vyhodili ma z práce, rozišiel som sa s frajerkou a vrátil sa späť do Veľkého Medera. V tom čase som už začínal vyrábať piko. Naučil som sa to od kamarátov v Bratislave.

Jedného dňa ma mama prichytila pri výrobe pika. Dostal som ultimátum, že ak nepôjdem na liečenie, zavolajú policajtov a pôjdem do basy. A tak som šiel na liečenie. Neúspešne. Striedal som liečenie za liečením a nič mi nepomáhalo. Domov som nemohol ísť, a tak som bol na ulici. Môj život vyzeral asi tak, že som striedal väzenie a liečenie v resocializačnom zariadení. Mal som paranoje, toxické psychózy, halucinácie a pokus o samovraždu. Stratil som všetkých a všetko.
Keď som bol vo väzení tretíkrát, niečo sa zmenilo. Stretol som tam chalana, volal sa Andrej. Poznal som ho z jedného liečenia. Ten chalan bol úplne zmenený. Nešlo mi to do hlavy. Videl som, že má Bibliu. Hovoril, že bol v Teen Challenge a tam mu pomohli. Rozhodol som sa, že to skúsim.

Keď som tam prišiel, boli tam ľudia, ktorí si prešli tým, čo ja. Dokonca boli z toho dlhodobo vonku, mali rodiny a šťastný život. Vedel som, že majú niečo, čo nemám. Začal som sa modliť a hľadať Boha, ale akoby sa nič nedialo. Po pár mesiacoch sa to zlomilo. Boli sme na veľkonočnú nedeľu v kresťanskom centre v Nitre. Bol tam drevený kríž a lepiace papieriky, na ktoré sme mali písať svoje hriechy a lepiť ich na ten kríž ako symbol toho, že Ježiš na kríži zomrel za každý jeden hriech a že v ňom máme odpustenie.
Začal som sa modliť a písať tam všetky tie zlé veci. Všetka ťažoba zrazu spadla z môjho života. V ten večer som v modlitbe vydal svoj život Bohu. Prijal som Pána Ježiša ako svojho osobného Spasiteľa. Od toho dňa sa začal môj život radikálne meniť. Čítal som viac Bibliu, modlil som sa a všetko mi začínalo dávať zmysel. Boh ku mne hovoril a svojim milujúcim hlasom mi ukazoval veci, ktoré nie sú dobré a ktorých sa mám zbaviť vo svojom živote.

Nevravím, že to všetko bolo ľahké. Prichádzali ťažkosti a dôsledky môjho starého života. No vedel som jedno – že už nie som sám. Musel som prejsť cez mnoho ťažkých vecí. Otec sa so mnou nerozprával v tej dobe skoro tri roky. Mal som Hepatitídu typu C, dlžoby a musel som ísť znovu do väzenia za veci, ktoré som spáchal v minulosti. Boh mi pomohol zmieriť sa so svojím otcom a bol som podmienečne pustený z väzenia.

Dnes tento svoj príbeh môžem prednášať po školách na celom Slovensku, ale predovšetkým v Púchove, kde momentálne bývam. Mám úžasnú manželku Kiku, s ktorou sme manželia od roku 2012. Máme nádherného syna Árona.

Share on facebook
Share on print
Share on email