Slovo „sekta“ v nás prirodzene vyvoláva strach. Často sa za ním skrýva fanatizmus, ktorý devastuje životy ľudí. Niečo úplne iné je, keď niekto hlava – nehlava osočuje druhých označením „sektári“. A práve to je témou tohto článku.
Z mnohých skúseností je zjavné, že ľudia nevedia, čo vravia. V niektorých definíciách objavíme, že sektou nemusí byť len náboženská skupina, ale aj politická strana, filozofický smer… V dávnejších dobách slovo „sekta“ nemalo negatívny podtón, znamenalo iba „smer, hnutie“. Takto napríklad fungovali sekty farizejov a zákonníkov za čias Ježiša. V odborných kruhoch sa výraz „sekta“ kvôli svojej negatívnej predpojatosti nepoužíva. Nahrádza sa výrazmi „alternatívne náboženstvo“, „hnutie“…
V biblickom ponímaní sa výraz „sekta“ vzťahuje na slovo heréza, čím sa myslí svojvoľný výber, blud, bludárstvo. Heréza je výrazný odklon od učenia Ježiša a apoštolov. Populárna definícia sekty ako oddelenie skupiny veriacich od väčšinovej etablovanej skupiny nejde v línií s Bibliou. V kresťanskom ponímaní pravosť viery určuje samotné učenie a prax prvotnej cirkvi, teda Biblia. Apoštol Pavol v tejto súvislosti píše: „Ale keby sme my alebo aj anjel z neba zvestovali iné evanjelium namiesto toho, ktoré sme vám zvestovali — nech je prekliaty!“ (Biblia, Galatským 1, 8)
Pri „značkovaní sektárov“ som si všimol niekoľko zásadných omylov. Prvým omylom je LABILNÁ DIAGNOSTIKA. Sem spadajú rôzne klebety o druhých, ktoré nemajú faktický základ a iba bulvárne vypichujú senzácie. Často za labilnou diagnostikou stoja „veľkí biblisti“ alebo „samozvaní proroci“, ktorí si namýšľajú, že majú spasiteľskú úlohu alebo svojvoľne uchopili dar rozlišovania duchov. Takto sa bezhlavo útočí na moderné prvky v cirkvi, na letničné a charizmatické, alebo aj na tradičné cirkvi. Pri takejto labilnej diagnostike sa často vyskytuje oháňanie sa biblickými textami, ktoré nesúvisia s konfrontovanou témou. Labilná diagnostika veľmi rada vytrháva „veci z kontextu“, aby mohla nakoniec o celej cirkvi alebo kazateľovi povedať, že je odpadlík. Neberie do úvahy, že ako ľudia pri svojom rozvoji robíme chyby a učíme sa z nich. Žiadna konštruktívna diskusia a kultivovaný proces. Iba osočovanie a búchanie do plechu. Hneď treba všetko démonizovať a zavrhnúť. Často sú výsledky labilnej diagnostiky neadresné a plné pesimizmu typu – nikde sa nekáže Kristus, všetky cirkvi sú skazené, nekáže sa pokánie, nekáže sa o pekle, nič sa nerobí a pod.
Druhým omylom je, že „značkovanie sektárov“ praktizujú NEKOMPETETNÍ ĽUDIA. Často sú to ľudia bez rozhľadu, zahľadení do seba a do svojej „neomylnej teológie“. Úplne od veci je, ak náboženské záležitosti posudzuje človek, ktorý je neveriaci. Medzi nekompetentných často patria aj izolovaní ľudia. Buď sú to veriaci, ktorí nemajú žiadne ovocie alebo si až tak zakladajú na svojej službe, že ju priam zbožňujú. Izolovaní kresťania nechcú objavovať a vidieť nič nové. Zabrzdili sa na svojej katolíckej, evanjelickej, charizmatickej, reformovanej alebo liberálnej teológii. Nie sú ochotní a schopní vidieť súvislosti a prieniky. Zatvorili sa vo svojej „duchovnej predsieni“.
Tretí jav pri diagnostike je POVYŠOVANIE SA – pýcha. Keď druhých označíme za sektárov, uľaví sa nášmu egu. Zakryjeme tým svoje hriechy a poukážeme na hriechy druhých. Naša pýcha nás často vedie k výsledkom, že pravdu máme len my a druhí sú odpadlíci a sektári. My sme tí dobrí lebo máme všetky sviatosti, máme najlepšie výklady, máme Ducha, máme Luthera, máme najlepšie chvály a kráčame s dobou… Čo ak nakoniec nemáme nič, lebo to celé je len pýcha a Boh sa pyšným protiví? Jedným z podstatných javov „kresťanskej pýchy“ je snaha všetkých atakovať a voči všetkým byť vyhranený. Naše zvyky a poznanie sú stredom vesmíru. Možno si to vždy nepriznáme, ale pýcha je skrytá pliaga.
Je ťažké priznať si, že sektárstvo sa netýka len vypuklých fanatikov. Častokrát sú malé dávky sektárstva aj v bežných ľuďoch. Aj v tých, ktorí na druhých kričia, že sú sektári. Biblia nám ponúka na to liek: „Všetko skúmajte a dobrého sa držte.“ (1.Tesalonickým 5, 21) Veci máme skúmať Božím slovom. K tomu je tu ešte výzva, aby sme sa snažili zachovávať jednotu Ducha vo zväzku pokoja. (Biblia, Efezským 4, 3). V týchto biblických textoch badať 2 poučenia: 1) všetko skúmajte a 2) zachovávajte jednotu Ducha. Oba póly sa vzájomne dopĺňajú.
Na záver by som napísal iba krátke povzbudenie, najmä pre kresťanov – aby sme skúmali veci Božím slovom, ktoré je obživené Duchom Svätým. Nikdy neskúmajme veci iba literou Biblie, lebo litera zabíja. Reformačná Sola Scriptura funguje len s Duchom Svätým. A hlavne v súlade s Ježišovým učením prinášajme ovocie a budujme Božie kráľovstvo, nie svoju značku alebo svoje predstavy. Nech nám v tom Boh pomáha.