KRESŤANSKÁ SLOBODA

KRESŤANSKÁ SLOBODA

Gal 5, 1-6: 1Kristus nás oslobodil k slobode. Stojte teda a nedajte sa zapriahnuť zase do jarma otroctva! 2Ajhľa, ja Pavel vám hovorím: ak sa dávate obrezať, Kristus vám nič neprospeje. 3 A znovu osvedčujem každému obrezanému, že je povinný plniť celý zákon. 4 Úplne ste odlúčení od Krista, ktorí chcete byť ospravedlnení zo zákona; vypadli ste z milosti. 5 Lebo my pomocou Ducha z viery očakávame nádej spravodlivosti. 6 V Kristovi Ježišovi totiž ani obriezka ani neobriezka nemá moc, ale viera činná skrze lásku. 

Ak by si niekto prečítal iba 1. verš tohto oddielu, ľahko by mohol skĺznuť do herézy, že sloboda znamená veriť čomu chce a robiť čo chce. V takom prípade si človek zamení skutočnú slobodu za anarchiu a do spoločenstva vnáša chaos a zmätok. Takýto postoj je absolútne neprijateľný, hoci by sa takýto človek oháňal akoukoľvek vierou. Avšak ak pozorne skúmame tento text a svedčí o tom celá Nová zmluva, zistíme, že ide o slobodu svedomia. To znamená, že keď veriaceho v Ježiša Krista obviňuje zákon z hriechu, a on ho skutočne obviňuje, môže upokojiť svoje svedomie vierou v nezaslúženú Božiu milosť a prijať ospravedlnenie skrze dokonalú obeť Kristovu. Táto sloboda je teda závislá na Kristovi a predpokladá poslušnosť voči Kristovi. V tejto slobode môže veriaci pevne stáť a nemusí sa zapriahnuť do jarma otroctva. Tým jarmom je hľadanie a očakávanie ospravedlnenia zo skutkov zákona. Žiada sa mi nanovo pripomenúť, že nie sme proti skutkom viery, ale sme proti spoliehaniu sa na skutky. Spasenie je zdarma, ale potvrdením viery, ktorá prijala spasenie, sú skutky.

Z 2. verša je zrejmé, že Pavol píše o kultovom, ceremoniálnom zákone. Pretože spomína obriezku, ktorá bola ustanovená starozmluvným zákonom ako aj ďalšie predpisy týkajúce sa obetovania zvierat a iných bohoslužobných nariadení. Dnes je všeobecne známe, že tieto predpisy už nepripadajú do úvahy. Boli iba predobrazom toho, čo sa nám dnes dostalo v Ježišovi Kristovi. Obriezku na tele nahradila obriezka srdca, ktorú vykonal Ježiš na veriacom spôsobom znovuzrodenia. Tak to čítame Rim 2, 29b: obriezkou je obriezka srdca podľa ducha, a nie podľa litery. Treba si však všimnúť ten silný Pavlov dôraz: ak sa dávate obrezať, Kristus vám nič neprospeje. Mohli by sme to veľmi rýchlo uzavrieť, že dnes sa predsa z kresťanov nikto nedáva obrezať, tak nám to už nemá čo povedať. Avšak nejde iba o obriezku, ale akékoľvek odvolávanie sa a spoliehanie sa na skutky pred Kristom nič neprospeje. Sú kresťania, ktorí s obľubou vyzdvihujú svoje priority. Chcú aby ich ľudia obdivovali a tak chcú získať ich náklonnosť. Pred Bohom to však neobstojí, pretože pred Bohom je vzácny skrytý človek srdca, to jest neporušiteľný a pred Bohom veľmi vzácny duch krotkosti a tichosti (1Pt 3, 4).

V 3 verši Pavel k tomu čo už povedal pridáva veľké napomenutie: A znovu osvedčujem každému obrezanému, že je povinný plniť celý zákon. Tak znova treba zdôrazniť ak spoliehaš na tvoje vlastné skutky si povinný naplniť celý Boží zákon. No a to nedokáže žiadny človek. Preto v pokore príjmy ospravedlnenie skrze vieru v Ježiša Krista. Podriaď spôsob svojho myslenia aj činenia vôli Božej a konaj vo viere skutky z vďačnosti voči svojmu Pánovi a Spasiteľovi. S láskou bez prinútenia slúž Bohu i ľudom so všetkým čím si a čo máš. Buď verný až do smrti a dám ti veniec života (Zj 2, 10).

Vo 4 verši je povedané úplne na ostro: Úplne ste odlúčení od Krista, ktorí chcete byť ospravedlnení zo zákona; vypadli ste z milosti. Táto pravda je ťažko prijateľná ľudom, ktorých ego bráni prijať úplnú kapituláciu čo i len maličkej zásluhy a tak priznať všetku zásluhu Kristovi. S Bohom sa nedá kupčiť v zmysle niečo za niečo. Pán Boh by nás za naše skutky rýchlo vyplatil (možno aj z remeňom po zadku, ha-ha). Či tak alebo inak, bola by to len mzda a nie dar spasenia. U Pána Boha neplatí „aj – aj“. Aj milosť aj skutky zákona. To bolo práve jadrom falošného učenia v Galácii. Teda buď Kristus a ospravedlnenie z milosti, alebo ospravedlnenie zo zákona a odlúčenie od Krista, to znamená vypadnutie z milosti. No a to si nikto z úprimne veriacich a zdravo uvažujúcich nepraje.

Preto aj Pavel v 5 verši vyzdvihuje Ducha Kristovho: Lebo my pomocou Ducha z viery očakávame nádej spravodlivosti. Teda v popredí je opäť viera, ktorá spočíva v nádeji v Božiu spravodlivosť. Teda veríme, že Kristus túto Božiu spravodlivosť naplnil za nás a tým činom nás Boh Otec ospravedlnil a deklaroval nám slobodu od zlorečenstva zákona. Avšak nejde o hocijakú vieru. Pretože túto vieru v nás spôsobil Boží sv. Duch. Teda nestačí sa iba k niečomu priznať a uznať ako niečo naučené, alebo po predkoch zdedené. Keď vieru spôsobí živý sv. Duch tak ide o vieru, ktorá je osobnou živou skúsenosťou človeka, pretrvávajúca až do večnosti. Takáto viera je darom Božím. Keď hovoríme, že sa jej nedá naučiť, neznamená to, že sa nemusíme učiť. Práve veľa sa musíme učiť. Vieru ako Boží dar musíme v sebe neustále rozvíjať poznávaním Božieho slova. Musíme na sebe pracovať tak, aby čím viac na nás bolo vidieť Ježiša Krista, Jeho charakter a Jeho vôľa bola normou nášho správania i konania. Taktiež to neznamená, že túto vieru nezdieľali aj naši predkovia, ale ona nespadá do súpisu dedičského konania ako majetok. Isté je, že každý rodič si praje aby jeho deti zdieľali vieru v Krista, ale ako osobnú ich vlastnú skúsenosť. Pretože viera ospravedlní len toho kto verí, nie iného. Len osobnou vierou máme prístup k milosti ospravedlnenia. Tak o tom čítame Rim. 5, 1-2: A tak ospravedlnení z viery máme pokoj s Bohom skrze svojho Pána Ježiša Krista. Skrze Neho dostal sa nám vierou aj prístup k milosti, v ktorej stojíme. A chválime sa nádejou slávy Božej.

Pretože ako v 6 verši čítame: V Kristovi Ježišovi totiž ani obriezka ani neobriezka nemá moc, ale viera činná skrze lásku. V prvom rade tu môžeme vidieť Pavlov radikálny postoj jak ku veriacim zo obrezaných Židov tak aj ku neobrezaným pohanom. Nikto z nich nie je viac ani menej pretože rozhodujúca je viera v Krista a nie obriezka alebo neobriezka. Ide však o vieru činnú skrze lásku. Teda viera na ktorej záleží naše ospravedlnenie je činná, to znamená aktívna, činorodá a tvorivá. To znamená, že konkrétne zasahuje a premieňa život človeka a zároveň prináša úžitok svojej činorodej tvorivosti sebe, ale najmä spoločenstvu veriacich a konečným dôsledkom všetkým ľudom. Takto aktívna viera nevyhnutne musí byť motivovaná láskou k Bohu a k blížnemu. Činná láska je predsa sumou zákona. Tak čítame: Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého srdca, z celej duše, z celej sily a z celej mysle, a svojho blížneho ako seba samého (Lk 10, 27). Na takto činorodú vieru poukazuje aj ap. Jakub: Tak aj viera, ak nemá skutkov, je sama osebe mŕtva. Ale povie niekto: Ty máš vieru a ja mám skutky! Ukáž mi svoju vieru bez skutkov! Ja ti zo svojich skutkov ukážem vieru (Jak 2, 17-18). Teda ten kto sa len oháňa vierou a nevie ju dokázať činorodými skutkami, praktický nemá žiadnu vieru. Iba tára a zahľadený do seba vo svojej namyslenosti vidí iba seba a od Pána Boha očakáva len aby jemu bolo dobre. Skutočný kresťan sa ani nepýta po skutkoch, ale koná ich, pretože láska Kristova v ňom tak mocne pôsobí, že on inak ani nevie ani nemôže existovať. Takýto kresťan hoci aj dosahuje značnú duchovnú úroveň, nie je namyslený, pretože mu v srdci rezonuje slovo zapísané v 1K 13, 2: A čo by som vedel aj prorokovať a poznal všetky tajomstvá a mal všetko možné poznanie, a čo by som mal takú vieru, že by som hory prenášal, a lásky by som nemal – nič nie som. No a to je tá viera činná skrze lásku.

S láskou váš brat Rudolf Bača


Share on facebook
Share on print
Share on email